Kumihimo

je tradičná japonská technika splietania šnúrok. Nejde však o jedinú krajinu, kde sa šnúrky vyrábajú takýmto spôsobom - podobnú techniku využívali a využívajú aj juhoamerickí Indiáni v Andách. Dalo by sa však povedať, že je známa aj u nás - v podobe veľkonočných korbáčov, spletených niekedy z desiatky prútov.

Základom techniky je prekladanie prameňov priadze (nitka, prameň nití, prípadne špeciálna saténová stuha) v stanovenom poradí tak, aby vytvorili šnúrku. Na rozdiel od známych náramkov priateľstva sa pri kumihime nerobia žiadne uzlíky - vzor vzniká v závislosti od toho, ako boli farebné pramene rozložené na začiatku práce a podľa toho, akým spôsobom sa prekladajú jeden cez druhý. Od toho závisí aj štruktúra a tvar šnúrky - môže byť okrúhla, štvorcová, oválna, aj celkom plochá, dokonca môže mať na priereze tvar šesťuholníka, písmena K alebo H. Môže byť pevná a neohybná, ale aj mäkká a poddajná, či vovnútri dutá.

Pôvodne splietané šnúrky používali budhistickí mnísi - preväzovali nimi zvitky s posvätnými textami, ale aj svoje rúcha. Vo veľkom sa ozdobné šnúrky používali na upevnenie súčastí vojenského výstroja. Samurajská zbroj totiž nebola "v kuse", okrem hrudného panciera sa skladalo z veľkého počtu doštičiek. To umožnilo skĺbiť dve prednosti - ochranu bojovníka a zároveň jeho pomerne voľný pohyb. Doštičky boli pôvodne z pevnej kože, neskôr z kovu, jednotlivé došičky sa k sebe zväzovali plochými šnúrkami.  V starej literatúre nájdeme množstvo opisov, ako bol kedy ktorý bojovník vystrojený  a akej farby boli šnúrky, ktoré použil - ako všetko, aj toto malo svoj symbolický význam, samuraj tým dával najavo svoje pocity a nálady. 

Koncom 18. storočia sa všetko zmenilo - v Japonsku už dlho panoval mier a samurajské meče spolu s brneniami boli skôr na ozdobu, než na praktické využitie. To sa samozrejme odrazilo na podobe šnúrok - stali sa ešte ozdobnejšími, doslova umeleckými dielami. Zachované zborníky ukazujú najrôznejšie tvary a vzory, z ktorých si mohol zákazník  vybrať - a spotreba bola obrovská, len na jediné brnenie bolo treba niekoľko desiatok metrov.

Šnúrky však využívali aj iné skupiny obyvateľov. Tradičný jaaponský odev nemá vrecká, preto potrebné drobnosti - vejár, lieky a podobne - musel každý nosiť v škatuľkách alebo vrecúškach, priviazaných k pásu. Okrem toho japonská tradícia predpisovala ozdobné preväzovanie darčekov a iných predmetov, vrátane odevov, a teda zasa boli potrebné šnúrky. 

Začiatkom 18. storočia istá gejša vynašla spôsob viazania kimona pomocou širokého pásu obi, ten sa ešte preväzuje štruktúrovanou šnúrkou. Tento spôsob sa stal tradičným a doteraz používaným spôsobom uväzovania kimona. 

Skutočný úpadok zaznamenalo kumihimo koncom 19. storočia, kedy po prevrate Meidži bola zvrhnutá vláda vojenských vládcov - šógunov a samuraji stratili moc.  V roku 1876 bolo zakázané verejné nosenie mečov. Šnúrky - najmä tie ozdobné - už neboli potrebné a zdalo sa, že remeslo zanikne.  Zachovalo sa len ako hobby - približne ako naše paličkovanie alebo tkanie na karetkách alebo hrebeni. Zato sa však začalo šíriť aj za hranice Japonska.

V súčasnosti sa touto technikou vyrábajú náramky, náhrdelníky a iné šperky. ozdobné šnúry na rôzne svietidlá a iné predmety. Kombinujú sa rôzne materiály, vrátane korálkov a polodrahokamov.

Nasledujúca strana


 

INDEX

alenagott@gmail.com